Salem

Salem je môj milovaný čierny kocúr, ktorý nie je úplne čierny, ale úplne čierny nie je len vtedy, keď je inak osvetlený (ako a kedy inak, na to som neprišla).

Salema mi zoslal... cintorín. Bol čas dušičiek, ja na maródke, uprostred chemoterapií, muž mal voľno, a tak sme sa dohodli, že vence, kytice a všetky tie veci odnesieme na cintorín dopoludnia, keď tam nebude toľko ľudí. A že večer sa vrátime aj s deťmi a zapálime na hroboch sviečky.

Aj tak bolo. S plnými rukami (lebo hrobov máme na cintoríne naozaj až príliš) sme kráčali k hlavnej bráne, keď tu pozerám, ľuďom sa popod nohy motá čierne mača. Obtieralo sa o nohy jednej panej, ktorá išla na pohreb alebo z pohrebu, to neviem, ale tá pani ho jemne odtláčala kabelkou.

„Chúďatko,“ vravím (nie o tej panej, ale o mačiatku). „Kebyže mám voľné ruky, beriem ho domov. Vieš čo?“ obrátila som sa k mužovi. „Ak tu to mača bude, keď pôjdeme preč, beriem ho domov.“

Môj múdry muž ani necekol. Aj som bola prekvapená, lebo len pár týždňov predtým mi môj bratranec Ľubo daroval asi osemmesačné mača britky sivej, to akože aby som neumrela, lebo veď sa treba starať o mača, nie? A môj muž nič. Že ďalšie mača v byte. Myslela som, že ma nechce rozčúliť, že mi chce urobiť radosť, lebo veď doma dráma s chorobou a tak. To som netušila, že má plán.

Môj muž totiž veľmi dobre pozná moju deravú pamäť. Porozkladali sme vence, obriadili hroby a môj prefíkaný manžel ma vyviedol z cintorína úplne iným východom a cestou ma zahovoril tak, že som si na mača ani nespomenula. Večer sme sa vrátili na cintorín aj s deťmi a opäť nás Robo voviedol dovnútra cez iný vchod. Lenže keď som zapaľovala sviečky, zrazu sa mi rozjasnilo. Mača! Pri hlavnom vchode.

„Keď tam to mača bude, beriem ho domov, chúďatko,“ oznámila som mu znovu a keď si teraz na to spomeniem, strašne by som chcela vedieť, čo mu behalo v hlave. Podľa mňa bol presvedčený, že tam to čierne škvŕňa už nebude. Ale bolo! Snorilo v koši na odpadky a hľadalo niečo pod zub. Zobrala som ho, ukryla pod bundu a mača hneď od vyčerpania zaspalo.

„Malo by sa volať Glória,“ oznámil muž v aute cestou domov. „Podľa pohrebnej služby.“
Súhlasila som. Lebo ma s ním nevyhodil ani z auta, ani z domu. A tak k nám prišla Glória. Vykúpala som ju a odčervila a Glória sa od prvej chvíle správala ako doma. Akoby tam bola odjakživa. Až po týždni ma dcéra upozornila, že Glória určite nie je dáma (nejako mi ani nenapadlo pozerať mačaťu pod chvost) a keďže manžel chcel, aby sa volal Salem, máme Salema.

Voláme ho Salem aj Salámka, počúvam ho na slovo (teda na jeden mňau), aj keď chce o štvrtej ráno vybehnúť z domu von na vecko, aj keď zamraučí o jedenástej v noci pred dverami, že chce ísť ku mne, aj keď mraučí, že nechce byť v predizbe, že chce jesť, že chce piť atď... Fakt okolo neho skáčem ako okolo maľovaného vajca. Ale... Je to prvý mačací tvor, ktorý ma nikdy nepoškriabal, nepohrýzol a ani mi nijak inak neublížil. Mám pocit, že ma stráži. A že pred tým cintorínom čakal len a len na mňa. 

To, že mi raz zožral kurča, to je už iný príbeh.