Belka
Raz som si povedala, že náš byt je dosť veľký na to, aby sme poskytli miesto nejakému psíkovi z útulku. Na facebooku mi stále vybiehala fotka psíka, ktorý bol v útulku už rok a nikto o neho nemal záujem. A keď som prišla do útulku a pýtala sa, ktorý psík tam je najdlhšie, predstavili mi Belku. Porozprávali mi o nej hrozne smutné veci: že bola týraná, že bola niekde zavretá bez jedla a bez vody, a preto má iba zadné zuby (predné si zodrela, keď sa snažila prehrýzť sa odniekiaľ von) a že má za sebou veľa zlých zážitkov.
Rozhodli sme sa, že ju berieme. A že jej vynahradíme všetky príkoria, ktoré zažila.
A tak sa k nám Bela nasťahovala a nám začala psychiatria. Týranie sa totiž podpísalo na Belkinej psychike. Keď dostala misku s jedlom, zjedla okamžite všetko, akoby už nikdy viac jesť nemala (a možno si to aj myslela). Keď sme jej naplnili misku s vodou, vypila úplne všetko, zrejme zo strachu z budúceho smädu. A potom sa aj pocikala, lebo mechúr mala plný okamžite. Keď sme okolo nej prechádzali a ona zavadzala, nesmeli sme sa jej nohou ani dotknúť, pretože okamžite útočila (zrejme do nej kedysi kopali). Keď som vzala do rúk metlu, Bela sa okamžite rozzúrila (možno ju niekto bil palicou). Chvíľu som aj rozmýšľala, či som spravila správne, že som ju k nám vzala, ale nazad do útulku by som ju nevrátila ani za svet. Nechcela som ju sklamať.
Po roku Bela konečne pochopila, že je naša. Z misky zjedla len toľko, koľko jej telo potrebovalo, z vody sa napila len toľko, aby zahnala smäd. My sme zas pochopili, že sa jej nesmieme dotýkať, keď to nečaká. Jej cvaknutie síce nebolelo (lebo veď žiadne zuby), ale človek sa aj tak vždy zľakol. Zato hladkanie, to si užívala a bolo jej jedno, či ju hladkáme my alebo návšteva.
Pichanie injekcií a strihanie pazúrov, to bol stres nad všetky stresy. Pre Belku. Vtedy chniapala a kvičala a metala sa a my sme mali pocit, akoby sme jej ubližovali, aj keď sme jej nič zlé nerobili. Chceli sme jej dať pokoj a pazúry sme jej nestrihali, lenže rastú jej strašne rýchlo a i sa stalo, že si kvôli dlhému pazúru zlomila prst. Nakoniec sme vyriešili aj to. Ja ju hladkám, pevne držím, hrám divadlo a odpútavam pozornosť lahôdkami a manžel vtedy rýchlo strihá. Má na to asi tri minúty a nesmie cvaknúť zle, lebo potom ju už nedokážeme upokojiť.
Napriek všetkému je Belka milý pes. Keď sme sa presťahovali na dedinu a k Belke pribudli Bleky, Aira a PigiBum, Bela omladla. Behá a ťarbavo skáče (aj keď niekedy minie správny schod), šteká na zimu a že je zima jej najväčší nepriateľ, niekedy ju v noci v pelechu prikrývam a kvôli nej kúrime v zime aj na chodbe. Aj pelech má taký, aby sa v ňom trochu tepla udržalo. Ako jediná zo svorky nenaháňa ani mačky, ani sliepky. Akurát na prechádzky ju veľmi nebrávam. Nemôžem ju pustiť z vôdzky, pretože naša starenka (má už možno nejakých trinásť rokov) totiž nepočuje. Ale iba vtedy, keď má pocit, že počúvať netreba. A ak sa na prechádzke rozhodne, že ide svojim smerom, nedá sa privolať.
Aktuálne je Belka celkom v pohode, akurát sa niekedy zabudne a aj zo desať minút stojí bez pohnutia a civie pred seba. Do steny, do schodov, do blba. Papuľku má šedivú a na gauč už nevyskočí. Papať jej však chutí stále, lenže je taká pomýlená, že keď vidí ľudskú ruku, predpokladá, že ide jesť a chniape. Bezzubé chňapnutie našťastie nebolí, akurát sme opatrní pri jej kontakte s deťmi, lebo ich jej chňapnutie dokáže poriadne vyľakať. Kým jej však chutí, tolerujeme jej všetky starecké neduhy. A veríme, že má u nás dobrý život. Taký, aký si zaslúži.