Riško

Toto je kocúr Riško. Našla ho moja známa, bezvládneho, hnusne špinavého, zdalo sa, že ho zrazilo auto. Nemal na sebe ani škrabanec, ale upadal do bezvedomia a keď sa náhodou prebral, bol zmätený a snažil sa plávať (tipujem, že sa topil v priekope v hnusobstvách).

Mala som nervy, že zavolala mňa, lebo vlastne preniesla zodpovednosť na mňa. Kocúrika som však vzala domov, lebo mám besne hryzúce svedomie, ale predpokladala som, že sa nedožije rána. V duchu som sa už videla, ako mu kopem jamu pod orechom a aj keď som sa snažila tú ohavnú myšlienku zahnať, neustále sa vracala. Ani som ho neodfotila, v akom bol stave, lebo mi to pripadalo morbídne.

Ráno som dvere na malú verandu (moju zvieraciu nemocnicu) otvárala so strachom a s presvedčením, že kocúr bude tuhý.

Nebol.

Bruško sa mu pri dýchaní stále nadvihovalo a ja som pochopila, že je to bojovník. Lenže došlo mi, že môže bojovať neviem ako húževnato, no ak sa nenapije, bude po ňom. Vonku tisíc stupňov, v dome o čosi menej. Sám bol bezvládny a hotový. V noci sa očividne prebral a potom znovu odpadol, lebo izbička bola zadrbaná tým suchým smradľavým hnusobstvom, čo mal na sebe. Strašne ho triaslo, zrejme šok.

Nebudem tu teraz opisovať, ako som do neho pchala vodu a kurací vývar striekačkou, ako som ho umývala zabaleného v uteráku, aby mu nebola zima, ako som mu menila podložky prenosnej taške, lebo cikal pod seba...

Podstatné je, že kocúrik ožil. Akurát že stratil zrak aj čuch, cikal, kde prišlo a nedokázal sa sám najesť ani očistiť. Vzala som ho na veterinu a pani veterinárka, úžasná to žena, vravela, že toto ešte nikdy nevidela. A naordinovala mu kortikoidy. Doma som mu ich pichala s manželovou pomocou, lebo Riško (medzitým dostal meno) v panike strašne skákal, akoby vyskakoval z vody a vo vzduchu plával.

Nezapísala som si dátum jeho príchodu, ale injekcie zrejme zabrali.

Riškovi sa vrátil čuch, začal sám jesť. Cikať začal do toalety, kakal síce kade tade, ale nejako pochopil, že záchodík je aj na to, tak prestal robiť neporiadok. Dlho mu trvalo, kým sa začal sám umývať, ale aj to už zvládol. Akurát ten zrak...

Kocúrik nie je úplne slepý, ale vidí zle. Výhodou je to, že neskáče po nábytku, lebo neodhadne výšku. V posteli si však vegetí veľmi rád. Miluje hladkanie, ale prejavovať lásku sa ešte len učí. Ak chce ľudský kontakt, začne človeka hryzkať. Najprv jemne, ale potom hryzne naozaj. A je mu jedno, či hryzká ruku, nohu alebo čokoľvek. Takže sme stále v strehu...

Dodnes neviem, či sa mu prirodzené mačacie správanie vrátilo vďaka liekom alebo vďaka mladému kocúrovi Leonovi, ktorého som k Rišovi zatvárala, aby sa od neho malý učil, alebo či následky úrazu odzneli len tak. Pravda je, že dnes mal Riško prvý raz chuť hrať sa. Síce do mňa pazúry aj zuby zaboril naozaj, ale fakt to hru trošku pripomínalo.

Tak mu držte palce. Riško ostáva u nás, lebo veď mačiek nie je nikdy dosť .