Responsive Joomla Templates by BlueHost Coupon

O živote

Kategória: Uncategorised

Narodila som sa v prešovskej nemocnici. Presne 23. februára 1971 vraj o štvrtej hodine ráno. A vraj nedonosená v ôsmom mesiaci maminho tehotenstva. Mama mi rada vravievala, že som sa narodila so šupinami a že sa z mojej škaredosti mierne zhrozila. Nebrala som ju vážne, lebo viem, že som bola vytúženým dieťaťom a že by ma milovala, aj keby som škaredou ostala.

S miestom narodenia som však ako dieťa mala problém. V rodnom liste mám totiž uvedené, že som sa narodila v Prešove na ulici Hollého 20 (to bola adresa pôrodnice). A tak som tú ulicu ako školáčka písala všade, kde sa odo mňa miesto narodenia pýtalo. 

Štrapácie s menom (čo je štrapácia - slovník)
Mám šesť mesiacovMoja mama vraj chcela, aby som sa volala Alexandra. Lenže môj oco, ktorý veľmi túžil po dcérke, moje narodenie oslávil tak veľmi, že keď ma išiel zapísať na matriku, namiesto mena Alexandra, nadiktoval meno matky dieťaťa, a tak som sa stala Gabrielou. Ako malá som to meno neznášala. Lebo keď mi niekto povedal Gabika, pripadalo mi to také ňu-ňu-ňu, blé. Keď mi niekto povedal Gaba, bolo to, akoby mi nadával a okrem toho sa Gaba až príliš rýmuje so slovom žaba, takže bolo bežné, že ma najmä moji traja bratranci volali Gaba-žaba. Páčilo sa mi, keď mi niekto vravel Gabi, ale takých ľudí bolo málo. A oslovenie Gabriela bolo až príliš seriózne. Našťastie ma na základnej škole nikto v triede mojim menom nevolal. Oslovovali sme sa priezviskami, takže som bola tá Slováková alebo jednoducho Slováčka. Rodina ma volala Dada (lebo som vraj ako malá takto skomolila svoje meno) a okrem toho sme boli v rodine tri Gabriely, tak ma takto odlíšili. Na gymku mi spolužiaci vymysleli prezývku Gabis a takto ma niektorí volajú dodnes, čo je úplne super. Lenže ako som dospela, meno Gabika mi prestalo vadiť, ale Gaba nie. A tak sa už dosť dlho predstavujem ako Gabika a ak mi niekto povie Gaba, škaredo naňho zazriem. Lebo viete... Gaba=žaba.

Rodičia a starí rodičia
Môjho oca si nepamätám. Vyviedol mi totiž to, že keď som mala necelé tri roky, umrel na rakovinu žalúdka. Nemám s ním jednu jedinú fotku a ja dodnes nechápem prečo. Viem, že sa kedysi toľko nefotilo, ale aj tak mi to pripadá čudné. Zdedila som však po ňom jemné vlasy a čiastočnú podobu. 

s mamou 1976Moja mama, po ktorej som dostala meno, bola vychovávateľka v školskej družine. Pamätám si, ako popri zamestnaní a mne študovala na vysokej škole, vynikajúco varila, veľa sa smiala, mala veľa známych a kamošiek, bola temperamentná, milovala deti, deti milovali ju a niekedy vymýšľala väčšie haluze ako ja. Temperament som podedila po nej a z jej strany, teda konkrétne od deda, jej otca, pochádzajú aj moje cholerické sklony. Ten to zdedil po svojom otcovi a ten po svojom atď... Skrátka, keď sa naozaj vytočím, lietajú taniere (teda tie už nie, lebo som prišla na to, že ich potom treba dokupovať), trpia veci ako dvere (tými trieskam), prípadne čokoľvek, čo mi padne pod ruku. No a vrieskam pritom tak, že ma počuť až... Skrátka vrieskam ako besná. Aj ma to trápi, aj sa snažím ovládať, ale pravda je, že som časom zistila, že týmto cholerizmom trpia viacerí členovia našej rodiny z dedovej strany, a tak to beriem ako nie príliš super dedičstvo. (Zato už teraz chápem deda, keď niekedy zrúkol tak, že sa triasli steny. Skúšať jeho trpezlivosť sa jednoducho neoplatilo.)

Zo strany maminej mamy (starej mamy) som zas podedila zmysel pre čestnosť. Áno je to tak. Neviem klamať, a tak to radšej ani neskúšam. Stará mama bola učiteľka a škoda, že nešťastne umrela, keď som mala dvanásť rokov, lebo by som ju rada spoznala aj inak ako len ako starú mamu, ktorá pečie perfektné buchty na pare a varí fantastické lekvárové pirohy.

Z otcovej strany som zdedila mestského dedka a mestskú babku. Dedko bol srandista, učil nás ako deti fajčiť (pecka, nie?) a dovolil nám ochutnávať jeho pivo. Teda aspoň zlízať tú hnusnú horkú penu. Babka nás zas rozmaznávala. Neexistovalo nič, čo by nám, svojim vnúčatám (mne a mojim dvom sesterniciam) odoprela, aj keď zakazovala dedkovi učiť nás fajčiť a nechávať nás zlízať penu z piva.

Vyrastala som tak v krásnej harmónii: s dedinskými starými rodičmi z maminej strany (spomínam ich v knižke Štyri kosti pre Flipra) a s mestskou babkou a dedkom z otcovej strany (babku som vlastne opísala ako pani Paprčkovú v knižke Hľadám lepšiu mamu).

Koniec detstva
Ten nastal nečakane. V priebehu roka a pol mi nečakane umreli moji najbližší ľudia: stará mama, dedo, mama a mestský dedko. Mala som necelých štrnásť rokov a ostala som s mestskou babkou. A keďže som nebola plnoletá, získala som zrazu nových rodičov a súrodencov. Mamu (sestru môjho oca), otca (jej muža) a dve sestry (predtým sesternice). Ostala som bývať s babkou v maminom byte a celé to obdobie bolo náročné, pretože mnou lomcovala puberta a ja som sa musela zmieriť s novou životnou situáciou, novými pravidlami, zrazu som aj babku spoznala v inom svetle, zrazu som si zvykala na nových rodičov a ich spôsob výchovy atď... Tak či tak, zmaturovala som na gymnáziu a dostala sa na žurnalistiku, o ktorej som niekedy v druhom ročníku zistila, že to bol chybný krok a že som mala ísť radšej študovať psychológiu. K zmene som sa však neodhodlala, a tak som žurnalistiku pekne krásne aj vyštudovala. 

Moja rodina
Svadobná Jedna kamoška, mi v sedemnástich rokoch vyveštila, že sa vydám ako dvadsaťštyriročná. Áno, veľmi som túžila po deťoch a po partnerovi a čuduj sa svete. Svojho budúceho manžela som stretla vo svojich 24-och rokoch a naozaj som sa vydala tak, ako mi to predpovedala kamarátka. Haluz, že? Manžel sa volá Róbert, v telefóne ho mám pod menom Robečko miláčik a je to najlepší človek na svete, akého som mohla stretnúť. Od prvých chvíľ našej vzájomnej náklonnosti som mala pocit, že práve on je mojou druhou polovicou, že sa poznáme už veľmi dlho a on mi tvrdil to isté. Ani ma neprekvapilo, že astrológia vraví to isté. S Robkom si rozumieme, máme spolu dve, dnes už dospelé, deti a ak sa niekedy pohádame, tak buď kvôli nim alebo kvôli nejakej totálnej hlúposti, na ktorú si neskôr už ani nevieme spomenúť. Robko ma dokáže rozosmiať tak, že sa neviem zastaviť, je šikovný a zručný a keďže sme obaja neporiadnici, nemá na mňa nervy, ak niekedy nevie čosi nájsť. Lebo úprimne... To on odkladá kľúče na divné miesta (ako chladnička alebo vecko), alebo ovládač od telky mimo izby s telkou a podobne. A musím ho ľúbiť, lebo toleruje moju lásku k zvieratám a aj keď má niekedy nervy, napríklad keď vystúpi z auta a šliapne do psieho exkrementu (čo je exkrement - slovník), prisahám, stáva sa to zriedka, aj tak je prvý, kto v prípade úrazu psa ošetruje a zachraňuje.

Práca
Na konci vysokoškolského štúdia som sa náhodou zamestnala v zmenárni. Najprv ako brigádnička, potom natrvalo. Práca ma bavila, aj keď sme robili víkendy a sviatky. Po čase, keď som si už založila rodinu, ma však práve náročný pracovný čas omrzel. A keďže som vo voľnom čase dobrovoľnícky spolupracovala s knižnicou, dostala som ponuku pracovať tam, a tak som sa jej chytila. 

V knižnici som pracovala takmer 18 rokov. Práca ma bavila, ale zlúčiť cestovanie na besedy a pracovné povinnosti bolo dosť náročné. A tak som si na 20. spisovateľské narodeniny darovala darček. Slobodu.