Riško
Toto je kocúr Riško. Našla ho moja známa, bezvládneho, hnusne špinavého, zdalo sa, že ho zrazilo auto. Nemal na sebe ani škrabanec, ale upadal do bezvedomia a keď sa náhodou prebral, bol zmätený a snažil sa plávať (tipujem, že sa topil v priekope v hnusobstvách).
Mala som nervy, že zavolala mňa, lebo vlastne preniesla zodpovednosť na mňa. Kocúrika som však vzala domov, lebo mám besne hryzúce svedomie, ale predpokladala som, že sa nedožije rána. V duchu som sa už videla, ako mu kopem jamu pod orechom a aj keď som sa snažila tú ohavnú myšlienku zahnať, neustále sa vracala. Ani som ho neodfotila, v akom bol stave, lebo mi to pripadalo morbídne.
Belka
Raz som si povedala, že náš byt je dosť veľký na to, aby sme poskytli miesto nejakému psíkovi z útulku. Na facebooku mi stále vybiehala fotka psíka, ktorý bol v útulku už rok a nikto o neho nemal záujem. A keď som prišla do útulku a pýtala sa, ktorý psík tam je najdlhšie, predstavili mi Belku. Porozprávali mi o nej hrozne smutné veci: že bola týraná, že bola niekde zavretá bez jedla a bez vody, a preto má iba zadné zuby (predné si zodrela, keď sa snažila prehrýzť sa odniekiaľ von) a že má za sebou veľa zlých zážitkov.
Rozhodli sme sa, že ju berieme. A že jej vynahradíme všetky príkoria, ktoré zažila.
Chameleón
Jedného dňa u nás zazvonila bývalá suseda a kamoška. Vraj: "Nechcete chameleóna?"
Chceli sme. Milujeme terárijné zvieratá, hlavne manžel. Akurát sme neverili, že by k nám chameleón prišiel len tak.
"Predstavte si, našla som ho v našej dedine na ulici," vravela nám kamoška. "Tak som ho vzala, nech ho neprejde auto a išla som k susedom, o ktorých som vedela, že chameleóny chovajú. Reku. či im neušiel. Neušiel. Ich chameleóny si hoveli doma v plnom počte. Popýtala som sa ďalších ľudí, nikomu však žiadny chameleón nechýbal. A tak som si spomenula na vás."
Salem
Salem je môj milovaný čierny kocúr, ktorý nie je úplne čierny, ale úplne čierny nie je len vtedy, keď je inak osvetlený (ako a kedy inak, na to som neprišla).
Salema mi zoslal... cintorín. Bol čas dušičiek, ja na maródke, uprostred chemoterapií, muž mal voľno, a tak sme sa dohodli, že vence, kytice a všetky tie veci odnesieme na cintorín dopoludnia, keď tam nebude toľko ľudí. A že večer sa vrátime aj s deťmi a zapálime na hroboch sviečky.
Aj tak bolo. S plnými rukami (lebo hrobov máme na cintoríne naozaj až príliš) sme kráčali k hlavnej bráne, keď tu pozerám, ľuďom sa popod nohy motá čierne mača. Obtieralo sa o nohy jednej panej, ktorá išla na pohreb alebo z pohrebu, to neviem, ale tá pani ho jemne odtláčala kabelkou.
„Chúďatko,“ vravím (nie o tej panej, ale o mačiatku). „Kebyže mám voľné ruky, beriem ho domov. Vieš čo?“ obrátila som sa k mužovi. „Ak tu to mača bude, keď pôjdeme preč, beriem ho domov.“
Džinka
Džinku sme dostali od nášho kamaráta, ktorý vedel, že sa nám Filip stratil. Priniesol nám asi päťročnú čiernobielu shitzku, ktorá sa bála aj zvuku vlastnej labky na podlahe. Keďže bola Džinka mladšia ako Lila a aktívnejšia, čoskoro začala Lilu dosť sekírovať, ale časom sa to utriaslo a obe spolu veľmi dobre vychádzali. Aj keď strachopudom ostala až do konca života. Tiež sa dožila takmer pätnástich rokov. Ona aj Lila odchovali niekoľko mačiatok. Nie tak naozaj, ale práve k nim sa malé mačatá veľmi túlili a snažili sa ich cicať. Aj keď ťažko povedať, či mača pricucnuté Džine na zadok, niečo vycuclo.