Veľká Lodina na mape Literatuliek

Tak som sa dočkala. A pritom som to ani nečakala. Moja milovaná Veľká Lodina sa dostala na literárnu mapu. Pýtate sa ako?

Prišiel mi e-mail od Ľubky Kepštovej, či sa nezapojím do písania pre časopis Slniečko o mieste, ktoré mi prirástlo k srdcu. Zapojila som sa. A rada. Spomenula som si totiž na dedinu môjho detstva Veľkú Lodinu, ktorej som venovala aj knižku Štyri kosti pre Flipra. A spomenula som si aj na jeden tajomný list, ktorý mi raz prišiel poštou a ktorý súvisel s Lodinou a s neďalekou skalou. Ten list som našťastie nevyhodila, iba odložila. No a ja keď niečo odložím, tak amen tma. 

Hľadala som ho so stiahnutým zadkom. Lebo bez toho listu by som žiadnu svoju spomienku nenapísala. Tá spomienka totiž úzko súvisela s veľkou prosbou a ja som sľúbila, že sa pokúsim urobiť všetko, čo bude v mojich silách. Teraz prišiel správny čas, lenže ja som ten tajomný list nevedela nájsť.

Kutrala som všade, kde sa dalo a po niekoľkých dňoch som ho aj vykutrala. Úprimne, vďaka hľadaniu som pretriedila nepotrebné papiere a somariny.

Keď som list našla, písanie už išlo samé. Text som odovzdala, Slniečko ho uverejnilo a ja som bola spokojná, že som urobila aspoň malý krôčik k splneniu sľubu. (Aj keď úprimne, asi sa tým nič nezmení.).

Na moje veľké prekvapenie sa redakcia Slovenského literárneho centra rozhodla vydať texty všetkých spisovateľov, ktorí pre Slniečko tiež napísali o svojich Srdciach na mieste, knižne. A tak vznikla knižka Literatulky, ktorú nádherne ilustrovala Zuzana Šebelová. Neviem, či to bol jej nápad, ale na predsádke je mapa Slovenska. A na tej mape je vyznačená aj Lodina. Je to veľká vec, pretože tá moja Veľká Lodina, je taká malá, že keď som ju ako dieťa hľadala na tlačených mapách, nikdy som ju nenašla.

V tej mojej spomienka sa dozviete o jednom veľkom omyle, vďaka ktorému sa istá známa skala volá celkom inak, ako to uvádzajú turistické príručky.